Dymiace ulice Ameriky, horiace autá, rozbité výklady nielen obchodov, nerabuje len „lenivý“, drobní kriminálnici si vypomôžu tiež. Rasové napätie kričí do ochotných mikrofónov spravodajských staníc. Že chudobní sú a utláčaní, preto vraj sa búria! Že možnosti sú im upierané…! Rebelujúcim vyjadrujú podporu mnohí, od jasajúcich naivných „sorosčiat“ v uliciach až po chladnokrvných demokratov v starostovských kreslách (tí s jediným argumentom: „to Tramp.“).
Amerika. Pýcha Slnečnej sústavy. Donedávna predpísaný vzor nás všetkých, Americký sen, priam dokonalý, ktorý sme mali obdivovať. Amerika v obraze svojej finančnej, technologickej, vojenskej a vplyvovej mohutnosti žije dnes tak ako vidíme. Otázky sa natískajú mnohé, no aspoň dve. Aké až obrátky rebélie naberú v budúcnosti, pretože protesty zboku pozoruje množstvo dnešných zamestnaných, pociťujúcich oprávnenú nervozitu z prebehajúcich zmien. A tiež rozsiahla stredná trieda už zasiahnutá koronakrízou. Druhou je, ako sa ich vplyv prenesie na ostatný svet, a konkrétnejšie na nás.
Lebo NIEČO PRÍSŤ MUSÍ, hegemón je dôsledný vo svojom zámere. Vidíme dnes v Amerike, uvidíme aj v Európe. Neprehliadnuteľnou prvou vlnou zmien bola premena epidémie vírusu na epidémiu psychovírusu, v pozadí ktorej prebehli prvé premeny spoločnosti. Dnešné americké nepokoje sú možno začiatkom druhej vlny (možno, možnože môžeme čakať „horúce leto“ iných udalostí , no do konca roka ju vraj uvidíme). Chcelo by sa mi veriť, že nás negatívny vplyv chaosu minie, no vzhľadom na to, ako si Európa (EU) s nevoleným bruselským centrom, bábkovým europarlamentom a slabými politikmi v jednotlivých s štátoch s chuťou zarábala na problémy, tak sotva. Už nehovorím o Slovensku aj s dnešným vedením. Amerika, Čína, možno tak Rusi idú za svojim cieľom, EU doteraz spala.
Niekto na takéto zmeny doplatí. A niekto ich zaplatí, skôr či neskôr – a korporácie to nebudú (už dnes vidíme, ako len dane a poplatky utešene rastú – oproti neustálej rastúcej inflácii). Odmietam zmenu spoločnosti opäť na úkor bežných ľudí! Odmietam! Odmietam realizáciu neznámych projektov spokojných intelektuálov, tých istých, z tých istých kruhov, s tými istými elitami, spokojne pokračujúcich vo svojich „premyslených“ omyloch, ktoré doviedli spoločnosť národov… na pokraj, hoci všade bolo plno rečí o stálom raste – až do krízy. Možno to omyly nie sú, neviem. Možno to predsa len boli premyslené kroky vedúce k vytvoreniu spoločnosti s minimalizovaním strednej triedy a výraznejšej triedy voľnej „nájomnej sily“, žijúcej vo väčšej neistote stáleho príjmu. A v nedotknuteľnejšej triede bohatých.
A možno nám všetkým tak potichu usilovne a poctivo pripravujú svetlú humánnu budúcnosť. Tá nastane, len neviem či bude humánna pre všetkých, a či nás „nimi“ riadené zmeny nebudú príliš bolieť. No každopádne deje všetko bez objasnenia, opäť bez nášho súhlasu, opäť bez spoločného dohovoru!
Smutnou pravdou však je, že zmeny potrené sú, už len z dôvodu, v akej nadspotrebe na západe žijeme. A druhou, že nie sme bez viny – už len tým, ako sme premrhali posledných 30 rokov tým, že sme sa ako národ nechali viest za ruku niekým iným, čo sa nám v dobe zmien môže vypomstiť.
Ja neviem, ako vpred, neviem ani ako naspäť. Ale niekde niekto schopný, ľudsky mysliaci s národnou víziou budúcnosti slobodných ľudí určite áno. Skúsme ho nájsť! Lebo nádej ešte žije…