Ľudská spoločnosť prechádza ďalšou etapou svojho historického vývoja, no tentoraz mimoriadnou. Pritom doteraz nie je vyjasnené, či Človek prechádza na vyššiu úroveň svojho bytia, či poriadne stúpi na hrable. Každopádne, zavádzanie výrazných zmien do spoločnosti, môže byť pre ľudí stresujúce, mätúce a problémové. Preto boli pre obyvateľstvo vytvorené mechanizmy na podporu postupného rozšírenia nového a jeho ozrejmovania, napomáhajúce jeho správnemu prijatiu spoločnosťou. Na našej úrovni sa podujali vykonávať túto úlohu najmä o rôznorodé zdroje pútajúce našu každodennú pozornosť a ovplyvňujúce bežný život.
Očividne medzi tieto mechanizmy patria aj masmédia, mimovládky a aktivisti. Za posledné desaťročia sa rozšírili a získali najväčší vplyv nástroje liberálneho zamerania. Ich poslaním je o.i. udržovať smerovanie a neustály postup nimi vybraných reforiem. V našej demokracii bolo možné badať známky ich činnosti aj pri niektorých zmenách v politike (bárs zanedbateľných významom v porovnaní s terajšou globálnou transformáciou). Príkladom pár zmien premiérov: bolo tu striedanie Mečiara modrým Dzurindom, po „vytriezvení“ z neho ho striedal lavicový Fico, toho zas pravicová Radičová, znova Fico, znova padol pod tlakom liberálov… Vidno nestabilnosť názoru voliča. Čím je ovplyvnené to jeho metanie sa zľava doprava, čo bráni kontinuite činnosti tej či onej vlády? Okrem zlodejiny každej vlády, štipka ktorej sa vždy vyplaví na povrch a charakteru politického systému, majú na voliča silný vplyv práve uvádzané nástroje.
K činnosť médií rôzneho typu patrí predostierať občanovi (voličovi) jednostrannú politickú a ekonomickú propagandu. Okrem toho je ich funkciou zakrývať pred občanom udalosti, javy, ktoré nezapadajú do cieľov ich liberálnej propagandy a záujmov ich vlastníkov (napr. do poslednej chvíle zamlčovanie informácií o hrozbách ekonomických kríz, a mnohé, mnohé ďalšie). To zabezpečujú v médiách pôsobiaci redaktori, moderátori, komentátori, vystupujúci experti, odborníci, rôzni iní hostia. Svoju „výchovnú“ funkciu plnia i svojim programovým zložením. Niekedy najpoužívanejšia televízia stráca vplyv, s novými generáciami jej „informačná a výchovná“ funkcia rýchlo prechádza na internet a jeho sociálne siete.
O ďalšiu časť verejného priestoru je postarané pôsobením mimovládok. Mnohé majú spoločného menovateľa v osobe filantropa Sorosa (ale veď kto by s ním už nemal nejaký kontakt!). K ich činnosti (maskujúcou sa spoločensky užitočnou funkciou a prácou čestných, svedomitých ľudí ) patrí vyjadrovať sa k najrôznejším oblastiam nášho verejného sektoru. Ponúkajú množstvo expertov, názorovo „správnych, často vyškolených za hranicou, (napr. „ideológov“, ekonómov, zbavených morálnych škrupúľ a národného cítenia), ktorí cez média ovplyvňujú verejnú mienku (voliča) svojimi odbornými komentármi. Média zabezpečia selekciu zverejnených udalostí a výber hostí, mladí odborníci žiadanú správnu interpretáciu – informovanosť zaručená. Činnosť mimovládok má široký záber činnosti, od charity, obsadzovania postov v štátnej a verejnej správe, až po paš...záchranu afrických migrantov na ich ceste do Európy.
Médiá a mimovládne organizácie pôsobia na formovanie verejnej mienky viac-menej plynulo, pomaly, postupne. Mienku verejnosti dokážu v prípade potreby najúčinnejšie rozhýbať až aktivisti. Sú akčnou súčasťou mechanizmu médií a mimovládok. V krátkom čase a prudko menia intenzitu politických nálad spoločnosti, strhávajú časť verejnosti svojim emocionálnym presvedčením a odhodlaním „bojovať za dobrú vec“. Zapálený prejav plný hesiel, často im chýba komplexné videnie problému – nevadí, o to sú hlasnejší! Smelo sa púšťajú aj do zdanlivo nemožného, neraz úspešne. Sú odvážni, odhodlaní ísť až do konca. Nebránia sa ani uličným stretom, svojou (i deštruktívnou) činnosťou, dodávajú nastupujúcim reformám silnú energetiku. Dnes vidno, že ani hrozba prípadných následkov z „perestrojky“ USA, či vyvolania občianskej vojny ich neodradí… Človek nevie, čo si o nich myslieť, dívajúc sa na ich neraz úprimný krik a hlasnú prezentáciu svojich hesiel. Do smiechu to už dávno nie je. Púšťať sa s nimi do diskusií nemá (slušný) človek šancu, to je bezvýznamné. Nejdú však ani ignorovať, veď v formujú verejnú mienku, vyvolávajú nepokoje, ba tvoria smerovanie a zloženie vlád. A to je vážne!
Všetci uvedení sa spolu prelínajú, podporujú sa, spolu „bojujú“ proti rôznym konzervatívcom, iným neliberálnym „elementom“, radikálom na opačnej strane politického spektra, dokonca už aj proti liberálom samotným. Nesú sa na vlne tolerantnosti, politkorektnosti, LGBT, antirasizmu, boja za ekológiu, právach detí, migrantov…, hrozbách z Východu, atd.. Časom sa akosi ocitli v rukách globálnej a lokálnej elity (ak neboli tými rukami priamo zostrojení), v záujme ktorej pôsobia. Všetci dohromady by mali byť práve tí formovatelia „správneho“ kurzu nášho vedomia, podvedomia a správania v nastávajúcich vážnych premenách. Sú šíritelia nového poriadku, budúcnosti neľudského charakteru.
Nesúhlasiaca väčšina verejnosti sa dlho chovala príliš pasívne, ďalšia časť verejnosti nejavila o negatívne dianie v spoločnosti záujem žiadny. Ich dlhé tolerovanie (aj s časťou pravých liberálov) gradácie vplyvu agresívneho ľavo liberálneho mechanizmu, drzo dohliadajúceho na ideové smerovanie spoločnosti, vyústilo vo vytvorenie systému cenzúry. Tá sa dotýka predovšetkým možností presadzovania nových a odborných myšlienok vo verejnom a mediálnom priestranstve. Navyše čoraz agresívnejší systém cenzúry, posmelený chýbajúcim odporom a akýmikoľvek legislatívnymi bariérami, prerástol až do cenzúry represívnej. Tento systém presiakol dokonca už aj na odbornú diskusiu a výmenu poznatkov vo vedeckých kruhoch. Finančné dopady, prípady uvoľnenia zo zamestnania za názor či výskum, dnes už nie sú ojedinelé. Spoločnosť tak dospela do stavu, že vlastné názory, pozorovania, nové myšlienky, neraz vedecký výskum, od odborných špecialistov cez univerzitných profesorov až po blogerov, nezáležiac od ich úrovne a oblasti pôsobenia, musia podliehať nežiaducej samocenzúre s výsledkom, ktorý nezodpovedá vlastnému názoru a presvedčeniu, ale zodpovedá potrebám vládnucich elít a korporáciám stojacim v pozadí.
Tento spletenec masívnej propagandy médií, prerastenia verejného priestoru mimovládkami a rozvracajúceho aktivizmu, s ich cenzúrnou blokádou myšlienok, má spoluzodpovednosť za stav Západu, v akom sa nachádza.
Akoby to tu už niekedy bolo! V čom je princíp stále agresívnejšieho správania týchto grantojedov, strážcov nemorálnej diktatúry moci peňazí, odlišný od aktivistov a zlomyseľných udavačov ľudí (nevinných, slušných a čestných) v najhoršom čase stráženia idey komunizmu? Alebo v dobách myšlienky „čistej rasy“ šialeného vodcu Tretej ríše? Či naháňania čarodejníc? Princíp je podobný, veď aj teraz žijeme dobu, kedy je potrebné kontrolovať vyslovenie pravdivých názorov. Diktatúra ako diktatúra. Demokracia, ktorej majú plné ústa, „prekvitá“.
Dnešná cenzúra ešte nie taká rozbujnená, ale je tu! Jej postihy sú leda tak morálne, finančné. Ale sú, a človeku spôsobujú stres, neistotu príjmov a sebarealizácie. Cenzúra a jej šíritelia vystrájajú ešte nie tak dlho, aby to nešlo zmeniť. Ak sa spoločnosť týmto svojim neduhom rázne nevzoprie, kde sa to zastaví? Pri občianskych nepokojoch, či nedajbože, pri občianskych vojnách za lživú ideu?! Pozrime na USA, ako tam graduje konflikt!! Chaos, deštrukcia, ktoré niekomu otvárajú najrýchlejšiu cestu k vysnenej budúcnosti! Toto že má byť cesta našej budúcnosti, po chaose diktatúra?