belo nitriansky

Hlavným problémom európskych národov je opäť zúriaca pandémia. Očakávané, prísnejšie opatrenia vlád (oproti prvej vlne) sú stále aktuálnejšie a sužujú obyvateľov spolu s vírusom. Popritom, v pozadí pandémie prebiehajú, otvorene i skryto našim očiam, nemenej zaujímavé procesy. Pretože „tí“ za kulisami si dobre uvedomujú význam využitia tak vzácnej príležitosti, ako je terajšia „doba veľkých premien“.  A robia čo môžu, aby ju nepremrhali. Vo výšinách tak graduje veľký súboj „Titánov“.

Na zemi sa tento súboj odráža v v psychopandémii, v hybridných a otvorených konfliktoch národov, náboženstiev, ideológií, spoločenských tried, kultov, rás… Ozbrojené konflikty sú napr. medzi Ukrajinou a Ruskom, Azerbajdžanom a Arménskom, na severe Afriky…, silné napätie panuje i medzi členmi NATO Tureckom a Gréckom, pretláčajú sa, a zatiaľ našťastie iba fackujú jadrové mocnosti India a Pakistan. Nepokoje sú v USA, revolúcie v Bielorusku a Kirgizsku, národnostné napätie s nepokojmi v hraničných oblastiach Kirgizsko-Tadžikistan-Uzbekistan, tu spor o vodu ľahko môže končiť vojnou. Vlastne, v celej Strednej Ázii je pnutie rôzneho druhu. Celkovo, mnohé krajiny si na základe rôznych súvislostí (nevadí, že neraz skreslených až domyslených) budujú nové silné egá, dokonca ožívajú impérske túžby, a potom poškuľujú po slabinách najbližších susedov a čakajú na ich zneužitie. Prebiehajú tiež vojny ekonomické s nemalými dôsledkami na svetovú ekonomiku. Kdesi v Južnej Amerike zas prebehli demonštrácie z  triednych rozporov a chudoby. Popoluška-Európa (stále dúfajúca v bozk svojho princa Bidena, aby ju prebudil s nepríjemného sna odcudzenia svojho ochrancu … hoci skôr ju prebudí až poriadne zatrasenie od Trampa…), sa s nástupom novej priemyselnej revolúcie taktiež obáva vytvorenia nespokojnej nízkopríjmovej triedy s veľkou chuťou búriť sa.

V otázke duchovna okrem nekonečného súboja náboženstiev medzi sebou je súbežne badateľná istá snaha o ich zjednocovanie pod Vatikánske centrum. Vedie sa aj tichá vojna proti cirkviam ako takým. Súboj prebieha aj vo vnútri Vatikánu. Pod vonkajším tlakom na cirkev a zmenami v náboženstvách prebieha rozvracanie duchovnej istoty, duchovnosti veriaceho človeka (i keď Vatikánu napríklad kresťanov pribúda – lenže skôr ako reakcia na migračné vlny v Európe). Veď nástup novej doby, transhumanizmu, predsa nepotrebuje odpor zo strany prísne veriacich. Mocní popritom v duchu svojich zámerov pomerne rýchlo zavádzajú vieru novú, mágiu.

Na svetskom poli sa o mnohom dôležitom s dopadom na celý svet rozhoduje v neúprosne blízkom termíne volieb vo svetovej ríši číslo 1. A aj potom, keď víťaza neuzná ani jedna strana … v uliciach. S Bidenom možno očakávať pokračovanie koristníckej finančníckej globalizácie, s Trampom ostáva pole otvorenejšie (snáď aj nám).

Je vojna. Vedie sa na mnohých frontoch. Na mnohých úrovniach, v mnohých formách. Dotýka sa primnohých stránok našich životov, i keď sa to tak možno nezdá. Pre človeka je najväčšou hrozbou vyplývajúcou zo súčasného konfliktu možnosť straty kontroly nad vlastným vedomím. Potom je už zbytočné baviť sa o veciach, ako právo na život, sloboda, duchovná podstata človeka a jeho pravé poslanie .                                                          

Vlna zápachu síry z frontov prebiehajúcej Svetovej vojny sa vo forme pandémie opäť prevalila aj na Slovensko. Pandémia, okrem iného, mlží a skrýva rozhodujúce procesy doby a strachom drží obyvateľov poslušných a nesamostatných – ako akási  dočasná, falošná ideológia. Vláda veselo tancuje na hranici ústavnosti, neberie do úvahy iné riešenia krízy, nedbá na možnosť, že pandemické vlny môžu udierať opakovane, teda že ochromovanie ekonomiky nie je pravým riešením. V krajinách s tým istým „vlastníkom“ tamojších  vlád, akého majú naši prezidentka, premiér a ich poradcovia z mimovládkovými koreňmi, je situácia podobná a nehrajú čistú hru s občanmi. Lenže, spomedzi tých sú aj takí, ktorí majú viac-menej ucelený plán rekonštrukcie a pomoci svojim obyvateľom, zasiahnutým pandemickou krízou a premenami spoločnosti. A nečakajú len na ďalší čiastkový pokyn svojho zahraničného pána – ako u nás.

Na Slovensku ani 30 rokov „nenápravy“ strát vlastného národa nestačilo. Ani prvá vlna vírusu neprebudila mnohých. Úporne si bránia priznať, že zajtra nenastane ten komfortný včerajšok. Akokoľvek si ho budú priať a akokoľvek si budú nepripúšťať príznaky zmien. Mimochodom, jedným takým oči kolúcim príznakom nastupujúceho nepriaznivého obdobia, bol aj výsledok našich posledných volieb. Pretože pre nastupujúce obdobie bolo niekomu vhodné implementovať nám ľudí a partaje takých kvalít, akých tu dnes máme – plne poslušných chlebodarcom, dostatočne bezohľadných voči vlastnému národu a dostatočne chamtivých, neschopných samostatne a poctivo vládnuť. Takých, ktorí chtiac-nechtiac rozbijú čo môžu a uľahčia cestu korporáciám k ľahšiemu ovládnutiu aktív krajiny a štátu. Mocní si aj u nás ucápali vládu na mieru. Podarilo sa im to takmer dokonale. Ale s našou pomocou.

S činnosťou premiéra narastá nespokojnosť, čím sa otvára priestor na pre alternatívne návrhy smerovania. Ak by naša vláda konala proti záujmom vlastného národa, strácala by svoju legitimitu a národ by získaval … isté právo. Ale národ by vtedy mal už vedieť, kadiaľ sa uberať. Nie ako v Bielorusku dnes. Nie ako kedysi po Majdane, keď Ukrajinci premrhali svoju veľkú šancu a dnes trpko plačú. Nie ako u nás pred 30 rokmi, keď sme svoju šancu na slobodný pokrok nevyužili, ale roztrieštili sme sa o skalu mamonu, korupcie, závisti, nedôvery, zneužívania moci, a ďalších nerestí.

Dnes, naše budúce cesty máme viac-menej určené tým, či oným víťazom súboja mocných. Zatiaľ. Hoci presadenie nimi ponúkaných riešení podporuje veľká moc na ich strane, nezabúdajme, že nové riešenia nám možno ponúkajú tí minulí páni, ktorí majú nemalý podiel na tom, v akom stave sa spoločnosti a svet dnes nachádzajú. Takže, plná dôvera k nim, slepá oddanosť, či nebodaj strach, ani pocit bezradnosti na našej strane nie sú namieste. Len ohlupujú, oslabujú a kradnú energiu. Naopak, aktívne riešenia každého jednotlivca, v duchu morálnej, čestnej, spravodlivej zodpovednosti za seba i za spoločnosť celú vytyčujú cestu, kadiaľ ísť.

Smer budúcnosti zatiaľ uzavretý nie je. Ani čas potrebný jednotlivcovi i národu k záchrane pred rozplynutím sa v neprijateľnej budúcnosti ešte nevypršal, aj keď sa veľmi rýchlo míňa…

…len na cieľ nezabúdať: formovanie ľudskej spoločnosti v duchu všetkého krásneho, čo človeka robí Človekom.  A  pracovať vo viere, že aj malá iskrička dokáže zapáliť veľký oheň. A ak sa to podarí, tak poďakujme tým, čo nám škodia – za „nakopnutie“ k činnosti – a potom ich „odložme“.