belo nitriansky

Nepríjemným uvedomením si je, ako sme Slováci vybrali svojich zástupcov v posledných voľbách. Darmo je teraz nadávať, rozčuľovať sa, byť rozhorčený nad ich pôsobením. Voľby sú odrazom našej vôle, nášho politického vedomia, stavu, v akom sa naša spoločnosť nachádza.

V takomto stave sa nachádzame z vlastnej viny, avšak i vinou niekoho iného – utužujúceho svoju moc súčasného globalizmu, fungujúceho na určitých pravidlách, ktoré človeka zväzujú ako povraz. Fungujú zhruba takto:

zákon prvý – demokratický

Spolieha na nízku schopnosť kolektívnej masy pri výbere vhodných volebných kandidátov, schopných zabezpečiť kvalitnú úroveň života spoločnosti a jej jednotlivca. Prevaha nízko adekvátneho názoru väčšiny zabezpečí eliminovanie jednotlivých odborných názorov rozlišujúcich skutočné potreby spoločnosti. Inými slovami, politický systém demokracie vyčnievajúci názor jednotlivca, aj expertný, zarovná „do rady“ masového kolektívneho myslenia.

Vývoj spoločnosti kapitalistickej doby moderna (v ktorom normy určovala veda) prechádza do doby postkapitalizmu (v ktorom už „pravda nebýva pravdou“, s voľnejšími, poručujúcimi sa normami a zákonmi), kde vývoj spoločnosti už určuje uvažovanie emóciami – čiže pri voľbách prevládajúca emócia prevalcuje inak zmýšľajúcich jednotlivcov.

Zvyšujúce sa nároky elít na kontrolu obyvateľstva vytvorili systém, v ktorom využívajú emóciu ako formu uspokojenia potrieb osobnosti. V tomto spôsobe kontroly ľudia sami a dobrovoľne poskytujú údaje o svojom súkromí, polohe, pocitoch, názoroch, atd., čo elite doplnilo dovtedy chýbajúci rozmer informácií. Čiže dovtedajšia vertikálna kontrola spoločnosti bola rozšírená o dovtedy chýbajúci horizontálny rozmer kontroly práve tým, že elita získala plnohodnotnejší obraz  plošným šírením poznatkov, napr. sociálnymi sieťami. To jej výrazne zjednodušuje kontrolu, ovplyvňovanie a riadenie celej spoločnosti. Čo samozrejme uľahčuje aj ovplyvňovanie sociálnych nálad pri voľbách.

Zákon druhý – sociologický

Keďže je človek vystavený dôkladnej kontrole, prípadným vyhodnocovaním jeho osoby a jeho kontaktov, je ľahké určiť (okrem iného) politické názory jeho, tiež názory celej sociálnej skupiny, v ktorej sa nachádza. Tak sú ľahko určené aj politické názory celej danej sociálnej skupiny.

Keďže človek pôsobí v sociálnej skupine, nachádza sa v stave, že prijíma názory pod vplyvom  tejto sociálnej skupiny. Je zistené, že silne prevažujúca debata v soc. sieťach (až 90 %) je na tému politika, voľby, preto sa v tejto téme cíti väčšina voličov „ako doma“. Diskusia v sociálnych skupinách je však ovplyvňovaná množstvom cielených informácií, ktorých vplyv sa odrazí v nasledovných politických prieskumoch a predovšetkým v politických ratingoch. V ratingoch býva elitou žiadaný politický kandidát navyše zaradený na vyššiu priečku, aká mu prislúcha v skutočnosti, čo zas nahráva psychologickému efektu nehlasovania za svojho pôvodného kandidáta (z obavy zbytočného hlasovania), ale dochádza k výberu nastrčeného kandidáta, často sa jedná aj o hlasovanie proti inému (Mečiar, Fico), proti ktorému pôsobili média. Čiže vytvorí sa informačné pole, ktoré sa premietne do volebných prieskumov, tie sa odrazia v sociológii, ktorá sa na základe získaných aj žiadaných poznatkov premietne do volebných ratingov, ktoré zapôsobia na formovanie výsledkov volieb.

Proti kritikom takéhoto systému pôsobí nasledujúci zákon.

Zákon tretí – zákon politickej korektnosti

V minulých etapách vývoja bola západná spoločnosť riadená prostredníctvom náboženstva alebo materialistickej ideológie. Takéto riadenie musí v rozvíjajúcej sa dobe postkapitalizmu ustúpiť novej forme riadenia (preto šírenie množstva informácií poškodzujúcich cirkev, úpadok kvality školského systému,…). Zámer elity – získanie totálnej kontroly spoločnosti – vyžaduje prejsť na skryté riadenie spoločnosti, ktoré totálnu kontrolu umožňuje. Na túto úlohu sú určené emócie, teda v súčasnosti prebieha ovládanie spoločnosti usmerňovanými emóciami (propaganda, reklama), ktoré nahrádzajú vieru a vedu. Zdravý rozum vytláča podsunutá emócia.

V globálnom svete je tým otvorená cesta k tomu, aby malá akčná skupina osôb, dokonca jednotlivec, so silnou podporou médií, a ďalších nadnárodných štruktúr dokázala vyvinúť tlak na veľkú časť spoločnosti. V zákone politickej korektnosti sa vlastne jedná o cenzúru, horizontálnu kontrolu spoločnosti, zameranú na dodržiavanie pravidiel politkorektného správania vo verejnom priestore. Malé skupiny, za týmto účelom vytvorené, sú privilegované, chránené, časom až zákonmi chránené – ich normy sú „potichu“ vkladané do zákonov štátov a noriem a stanov nadnárodných štruktúr. Takýmto skupinám sa otvorilo široké spektrum pôsobnosti, od kritiky nevhodného pohľadu na kolegyňu, cez ochranu prírody, po normy a zákony „totalitných štátov“.

Politkorektnost obracia naruby zaužívané spoločenské normy, čím trpí najmä náboženstvo.

Štvrtý zákon – zákon tolerantnosti, obety

Podobne ako zákon politickej korektnosti, aj tento zákon je založený na diktáte malých skupín (diktát malých skupín je všeobecným nástrojom globalizmu). Opäť teda malá operatívna skupina vyvíja nejakú formu tlaku na väčšinu. Jeho podstatou je tolerancia, obeta, a čo je veľmi dôležité, aj nacionalizmus.

Nacionalizmus je dôležitým nástrojom uplatňovania moci globalizmu, preto je globalistami silne podporovaný, ak nie sú niektoré skupiny ním priamo vytvorené (riadený cez tajné služby). Aktivita nacionalistov ako „odporcov globalizmu a všetkých liberálnych hodnôt“ , vyvoláva reakciu globalistov vo forme reakcií vlád, čo znamená sprísňovanie opatrení a zákonov v rámci „boja proti nacionalizmu“. Popri tom dostávajú zákonnú ochranu aj mnohé liberálne hodnoty a inštrumenty globalizmu. Častou súčasťou nacionalistických skupín (najmä ich krajnej súčasti) sú futbaloví „rowdies“. Ich dobrá  organizovanosť zabezpečujúca pohotovú reakciu je využívaná oligarchami, napríklad pri narúšaní pokojných protivládnych protestných demonštrácií (útokmi na políciu vyprovokujú ukončenie, rozohnanie protestov). Ešte väčšie využitie nacionalistov globalistami bolo napr. pri zmene vlády (Ukrajina). Nacionalizmus v krajnom prípade môže byť využitý i na vyprovokovanie vojenského konfliktu.

Riadeným rozrušujúcej činnosti nacionalistov možno udržiavať spoločnosť v stave nízkej akcie schopnosti rozvoja, čím prispieva k zabezpečeniu znižovania rozvoja vedy v určitom regióne.

Zjednotená účinnosť uplatňovania zákonov politkorektnosti a zákona tolerantnosti (spoločenská cenzúra a cenzúra zákonná) prudko zužuje rozsah slobôd občanov a hodnôt skutočnej demokracie.

Piaty zákon – zákon sociálneho kódu

Spoločnosť sa pri svojom vývoji v určitom zmysle pohybuje v kruhu (vertikálny rozvoj spoločnosti smerom dopredu sa pohybuje v analogicky sa opakujúcich cykloch). Tak spoločnosť i v dnešnom svete postkapitalizmu opäť  nadobúda prvky feudalizmu. Tento novodobý feudalizmus znamená, že sa navracia vláda samovládcov, oligarchov, ktorým na vyčlenenom území prináleží správa tej ktorej časti ekonomiky, zdrojov a politiky štátu. Majú určitú previazanosť so zástupcami správy štátu – delegovanými vlastníkmi suverenity teritórie (napr. naša vláda), od ktorých zároveň musia mať svoj podnik „posvätený“. A tí zas nesú zodpovednosť pred globálnymi „hráčmi“. Od globálnych hráčov sú aj takouto formou miestni oligarchovia závislí. V postkapitalistickom svete tak existuje formálne a neformálne správanie kapitálu.

Takáto forma správy územia je najviac vypuklá v slabých štátoch so slabými politikmi, ktoré nedokážu svoju aspoň akú takú suverenitu udržať. Ako napríklad u … pozrime sa radšej na iných … napríklad spomenutá nešťastná Ukrajina (nastrčení, či slabí politici, veľký priemysel rozpredaný, ekonomika „v háji“, vojenský konflikt, nízke platy, veľký úbytok obyvateľstva, odsúhlasený predaj pôdy zahraničným vlastníkom a vypuklá samovláda oligarchov na „svojom“ území, alebo úseku ekonomiky).

Nazeraním na udalosti u nás i vo svete cez tieto princípy ovplyvňovania kolektívneho myslenia spoločnosti, je možné mnohé udalosti účinku niektorého z nich podriadiť. Tak môžeme lepšie pochopiť, kam smeruje naša budúcnosť a kto ju riadi. A tiež, že hodnota slov demokracia (ako vôľa väčšiny) a sloboda, nestále prekrucované šíriteľmi diktátu menšín, a také propagandou vbíjané do hlavy občana, je len príkladom štandardu globalistického „nového druhu pravdy“ – postpravdy, a že v skutočnosti pravému významu týchto slov denne len uberajú.