belo nitriansky

Akoby na povel, ešte donedávna uzavreté štáty EU, dostali pandémiu na kontrolovateľnú úroveň a jeden po druhom sa začali sa otvárať. Opatrne vyliezali zo svojich karantén, uvoľňoval sa Schengen. Opäť sa plnili reštiky a letiská. Ľudia začínali viac utrácať. Vracia sa včerajšok. Ale ten ani poradne nevykročil a už znova médiami znejú správy o narastaní prípadov infikovaných, poplašné reči o možnom uzatváraní toho či tamtoho, karanténe, nových opatreniach. Akoby ten „včerajšok“ niekto naozaj nechcel. Iba obyvatelia a – politici. Po ukončení karantény nabiehali na svoj starý, trocha pozmenený režim. Poučení novými hrozbami a možno aj vedomí si nových výziev. No aj tak mnohí, čo sú málo ochotní meniť svoje zaužívané zlozvyky.

Výkonnosť ekonomík klesla už pri prvej vlne pandémie, vinou vírusu, samozrejme, a nie vinou karantény a obmedzení, sotva kto tam hore pripustí druhú možnosť. Reči o možnej novej karanténe nervózia nejedného podnikateľa i zamestnanca. Pritom účinnosť karanténnych opatrení „prvej vlny“ ešte nebola poriadne preskúmaná, rovnako ani podiel ich viny na poklese ekonomík. A médiami už znova začína to isté, čo ľudí tak vydesilo a urobilo poslušnými, znova sa stupňuje ten istý tlak na psychiku. Takých „vĺn“ sa ešte dočkáme určite viac, a ak budú hlavné média pri každej postupovať podobne, môžu potom informovať o svojom vplyve na poškodzovanie zdravia populácie.

Spád ekonomík bol zregulovaný tlačením peňazí, dotáciami a navyšovaním dlhov rozpočtov. Európsky motor –  Nemecko tiež, masívne dotuje ekonomiku, v menšom i iní. EU sľubuje bilión, už sa tešíme, lebo vraj budeme i my obdarený pár miliardami. Uvidíme, či ich vláda dokáže zabezpečiť, a ako ich využije. My zatiaľ pomáhame pobočkám cudzích bánk, aj keď dnes žiadnu krízu ešte neprežívajú. Ak majú straty, tak leda z vlastných rizikových investícií (vďaka ozdravujúcim opatreniam vlád tie najväčšie banky nakoniec na kríze aj tak zasa získajú).

Medzitým v USA. Tramp neúnavne pracuje na zregulovaní dlhov, pričom on rovnako zachraňuje štát masívnym požičiavaním si. Americký strojček na peniaze s Trampom celkom súhlasí, beztak sa nezastavil už dávno. Požičané peniaze Tramp vráža do ekonomiky, rozdáva ľudom, trhy vyskakujú, až sem tam započuť vtipne hlasy o konci problémov a oživovaní ekonomík.

Ale čo do pripravenosti na krízu, sú USA iným prípadom ako EU. Za svojim cieľom idú tvrdo, nepretržite, s určitými pozmeneniami vyplývajúcimi z aktuálnej prevahy moci tých, či oných elít. A napriek tvrdému mocenskému boju, ktorý tieto elity medzi sebou zvádzajú, cieľ majú všetci jeden – USA ako prvé. V systémovej kríze spoločnosti, v dnešnom prechode na novú technologickú úroveň, im napomáhajú dokonca aj súčasné divoké protesty. Veď tento prechod má za úlohu okrem deštrukcie súčasnej ekonomiky služieb a nadspotreby, taktiež prispôsobovať spoločnosť nadchádzajúcim spoločenským zmenám a spôsobu riadenia ľudí. Protesty podporujú rozkladné účinky pandémie, čím výrazne urýchľujú „žiadané problémy“. Podľa hesla: čím včasnejšia a intenzívnejšia premena, tým skorší úspech. Zvrátené, no, že vraj účinné. V tomto duchu dokonca protesty nenápadne prerastajú v kultúrnu revolúciu. Tá začína meniť niektoré z doterajších amerických hodnôt a zmyslov. Konkrétne začína byť výrazne prehodnocovaná americká história, význam jej osobností a udalostí. Okrem pokľaknutia „bielych“, na symbol kajania sa pred čiernymi za „svoje“ otrokárstvo a útlak čiernych v minulosti, okrem zmien vo veľkých korporáciách, ako Facebook a jemu podobných, kde zamieňajú časť „bielokožích“ manažérov za osoby tmavej pleti (najlepšie ženy), demonštrantom začali vadiť a strhli pamätníky takých osobností, ako napr. zakladateľ americkej štátnosti Thomas Jefferson (jeho pamätník nezachránila ani skutočnosť, že dlhodobo žil s černoškou, s ktorou splodil 4 deti), Krištof Kolumbus (hoci o čiernych otrokoch snáď ani len nesníval), a ďalší podobní. Pohoršené výzvy k strhnutiu vyvolala i socha Ježiša – bieleho Ježiša – a jeho „bielej matky“. Túto brilantnú myšlienku vyslovil v rámci rýchlo sa šíriaceho černošského rasizmu jeden z protestujúcich mladých ľavo liberálnych aktivistov – beloch. Paradoxom protestov je, že hoci sa protesty nesú v duchu rozporu „čiernych a bielych“, „čiernych“ podporujúci demokrati boli v minulosti tými nenávidenými otrokármi. A práve demokrati dnes bez komplexov minulosti zneužívajú protesty na boj proti Trampovi.

Otvorenou otázkou zostáva, či „pozitívna diskriminácia“ černochov prebieha i v takých organizáciách, ako CIA, FBI, a pod..

„Staré sochy, nejaká vlajka sa mení, no je tam toho“, povie niekto. Lenže… „znaky a symboly vládnu svetu, nie slová a zákony“, tvrdia mudrci v histórii. Amerika sa dala do pohybu. Navyše, do volieb a do upokojenia je ešte ďaleko. Mantinely boja „riešenia“ súčasných amerických rozporov môžu, okrem súčasných hráčov, rozšíriť ešte Latinoameričania, a tiež i prívrženci pravých politických prúdov, stojacich pred problémom nedostatku práce. Totiž, USA už sľubovanú šancu na „úspech“ nedávajú každému, kto je ochotný na tom pracovať. Odklon od pôvodnej idey otcov zakladateľov je badateľný už viacero generácií.

USA čakajú krušné chvíle. Nech ešte prejdú čímkoľvek, o takých 5-7 rokov, možno skôr, po utrasení rozporov, s víťazstvom kohokoľvek zo súperov, za akúkoľvek cenu, znova začnú svojim geopolitickým súperom ukazovať chrbát.

Pokusy o odstránenie historických pamätníkov už boli aj vo Veľkej Británii. Tam, v slávnom Cambridge lektorka – tmavej pleti – hrdo vyhlásila, že životy bielych nie sú dôležité. Za čo ju v Cambridge „potrestali“ tým, že z nej urobili profesora. Naopak v rámci novej tolerantnosti – liberálnej tyranie – „bielokoží“ zamestnanec, ktorý si dovolil drzo vysloviť názor, že životy bielych sú rovnako dôležité, musel školu opustiť. Avšak, to sú Anglosasi, našťastie už mimo EU.

Pre ostatných je dôležité, aby súčasné problémy USA a spol., zostali u nich doma, aby sa ich nevybrali riešiť mimo vlastného územia formou vyvolania konfliktov v niektorej z predpripravených oblastí (trebárs po prehre Trampa). Ako tomu už bolo viackrát. Lebo „zápalných sudov“ z rôznorodých problémov je po svete hockoľko, pričom taká (ťažko skúšaná) Ukrajina je nám viac než blízko.

Deštrukcia. Premena. Staré sa ruší, prichádza nové. Nová ekonomika, nový finančný systém, nové usporiadania sveta, nové spôsoby ovládania ľudí. Mení sa pamäť. Dokonca, pre nový systém  pamäť nie je žiaduca. Amerike to nevadí, ide tvrdo do budúcnosti. Jej, vzhľadom na „relatívnu mladosť“,  nie veľmi na minulosti záleží. Jej nemusí. Ale nám by malo – sme iní.

Bolo by dobré tu, v Európe, zamedziť rôznym extrémnym silám postupovať podľa vzoru USA. Zachovanie relatívneho pokoja v štátoch, dáva šancu na pokojnejšie prispôsobenie sa k príchodu nového spoločensko-politicko-ekonomicko-finančného (či akého ešte) poriadku. Záleží na súhre národa s elitami a na dohovore politikov s národom. V záujmoch rozvoja národa. Predovšetkým záleží na presadení sa skutočných elít. Nie, že je počuť iba tieto dnešné liberálne, hodnoty ktorých nás doviedli na kraj priepasti a smerujú ku strate slobody a degradácii poslania Človeka.

Ľavým liberálom sa ešte viac ako u nás darí v západnej časti EU. Tá má na náš vývoj až škodlivo silný vplyv, čo vedie k strate našej vlastnej identity a ku prijatiu inej, cudzej. Vo vývoji Západnej Európy sa tiež začali odstraňovať symboly kolonializmu. Západ možno aj chce zabudnúť na svoje historické prešľapy. Už dlho prebieha výstavba mešít, podporovaná sunitskou Saudskou Arábiou a Tureckom. Kresťanské kostoly sa menia na mešity. Aj „Čierne Slnko“ z Vatikánu neraz udiví rozporuplnými signálmi,… aj Notre Dame nám vyhorela. Zmeny, ktoré nemusia, ale môžu prispieť k silnej turbulentnosti tamojšieho spoločenského vývoja. K tomu priveľká zadlženosť niektorých štátov, reči Macrona o dvojrýchlostnej EU, alebo o Európe „od Lisabona po Vladivostok, do toho všade prítomná kríza… .

EU sa môže dostať do pohybu rovnako rýchlo, ako USA, napr., ak nezaberú finančné injekcie. V Dobe silnej krízy nemožno nič vylúčiť spomedzi našich hrozieb. Nemali by sme sa spoliehať len na pomoc EU, ale pracovať na obhájení svojej budúcej existencie sami. O otvorenosti a solidarite v EU, sme sa mohli presvedčiť na zadržovaní transportov zdravotníckych pomôcok patriacim iným. To hneď pri prvej, nie príliš silnej kríze – pandémii. Treba sa pripraviť aj na túto možnosť a nedopustiť, aby náš región prevalcovali cudzie rozpory. Za každú cenu! Lebo vlastných problémov na riešenie máme viac než dosť.

Lebo, aj na živote bieleho človeka záleží. Lebo na rozdiel od Američanov, ktorí pamäť k vývoju priveľmi nepotrebujú, naše oblasti minulosť pamätajú, ak nie, tak ju ľudia nosia v sebe zakódovanú – a záleží im na nej.