belo nitriansky

Čo sa to deje?

Dejú sa nám veci nevídané! Pre väčšinu nás, Európanov prišlo prebudenie zo sladkého sna života hojnosti všetkého, po čom nám srdce pišťalo. Hojnosti potrebného i nie potrebného. No tou najhoršou časťou neočakávaného budíčka je pre moderného Európana neznámy pocit vlastného ohrozenia. Pocit už dávno zabudnutý, surovo priam navrch vytiahnutý z priečinku pocitov “Zbytočné”.

Včera si plnými dúškami užívame vyštrnganú demokraciu, slobodu… žijeme uvoľnene, márnivo, naši mocní riešia ďalšie komponenty na zníženie emisie už “bezemisných” automobilov, riešime Gretine výzvy, 57 či koľko pohlaví, sledujeme zakrivenie banánov… sme vysoko nad vecou “cudzím” a vzdialeným problémom, ako státisíce utečencov na gréckej hranici a v Afrike, od kávičky v obľúbenej kaviarničke a spoločnosti nás neodtŕha ani náhodný šialenec náhodou behajúci s nožom v inom meste, nerozhádžu nás ani ruské rakety, veď tie druhé z druhej strany nás ochránia…

…a zrazu bách! Valí sa na nás niečo desivé a ohrozuje to nás, a priamo nás – všetci všade to hovoria! A to už je iné!

Strach opantal ľudí! Vymizli z ulíc, aj auparkov (včera nepredstaviteľné), aj z obchodov, čakární ordinácií, a tí, čo sa niekde objavia, behajú v maskách ako na Majdane, akurát jednotlivo. Úrady, fabriky školy, zatvorené, nikto nechce letenku do Barcelony ani za euro. A ani nemôže, hranice sú zatvorené. Že aj tankom ju kdesi istia. Štáty obmedzujú diplomatické kontakty, vraj v samotnej bašte demokracie (pred svetom uzatvorenej) sa už dávno mihá národná garda v uliciach, rednú tam väznice, zato pred obchodmi so zbraňami rady čakajúcich slobodných občanov. A chýba toaletný!

U nás, človek zapne telku a… mimoriadne správy, mimoriadny pásik o mimoriadnej situácii celý deň s vždy prítomným Matovičom, akoby ľudom nestačilo, že im mešká AliExpress.

Čo sa to deje? Zúri strašná „korona“, pandémia, aj tá je z Číny. Zúriť má vraj do leta, hovoria nám – ak budeme poslúchať, teda plniť pokyny valiace sa z TV na nás, vystrašených obyvateľov, ukrývajúcich sa pred ňou doma. Niektorí sa ukrývajú aj doma, jeden pred druhým. A ďalší smoliari, napríklad tí vracajúci sa zo zahraničia v predpísaných zariadeniach. A tak ďalej, celá rada noviniek mení naše pokojné dni.

Hm, médiá. Naše médiá – “naše” cháp svetové, veď svet je dnes tak krásne globalizovaný – sa dobre o nás starajú. Veď CNN, či kto, o zákernej epidémii v Číne (a zas z Wuchanu!) informovalo, sotva zaznamenali prvé obete. A potom to začalo! Všetky lokálne nezávislé média, ako vždy, poslušne prevzali tému spravodajstva “centrály” a masívny mediálny pressing, až hysterický miestami pri oduševnených redaktoroch, nás vhodne upratal a zastavil stroje, zrušil schengen. Korona neschádza z obrazovky. V Číne vtedy prvé desiatky, možno stovka obetí.

Čo sa nám to deje? Ako niečo dokázalo tak rýchlo a zásadne meniť naše životy? Ako, prečo…?

Politici prijímajú mimoriadne opatrenia, ľudia dobrovoľnú karanténu, človek doma zabudne rúško, nedovolia mu ani nakúpiť. Ekonomiky sa trasú, krivky akciových trhov otáčajú smer. Nepomáhajú im ani milióny miliardy bilióny lejúce do nich štátmi na záchranu.

To všetko pre nebezpečný vírus, to sa dá chápať. Ale aj pre STRACH valiaci sa z médií, hovoria zas zlé jazyky. Zrnko pravdy azda aj majú. Veď ľudia pri epidémiách trpia od dávna. Nie, ja v žiadnom prípade nepodceňujem tragičnosť ľudského utrpenia. Ale ľudia ešte nikdy pri žiadnej epidémii – a že ich býva – v našom demokratickom svete neprijímali také radikálne opatrenia tak rýchlo, a ešte nikdy neboli pod takým silným mediálnym tlakom ako teraz. Vzdávajú sa slobody pohybu, žiadajú monitorovanie osôb v karanténe bez rozhodnutia súdu… človek nedodržujúci výzvy sa vystavuje sankciám a verejnému pohoršeniu (a možno bude i horšie). Sú prijímané opatrenia však adekvátne? Vírus netreba podceňovať, šíri sa, obete pribúdajú, áno, doteraz však neprekonal iné pliagy, ktoré nás zabíjajú nezriedka alebo nepretržite. A aké opatrenia sme prijímali? Mám na mysli napr. chrípku, alebo už len tak samozrejmý alkohol, a podobné civilizačné výdobytky. Výdobytky, ktorými nás tie samé média naopak priam kŕmia v reklamám alebo v programom, nimi vysielaných. Teraz však šíria pokyny a strach. Strach, ktorý je sám osebe tiež našim zabijakom, ten v inej miere šíria v spravodajstve každý deň.

Slobody tzv. slobodného sveta sme si zmenili lusknutím prsta, či skôr zapnutím TV. A čo bude ďalej, čoho ďalšieho sa ešte tak rýchlo vzdáme? A čo si ešte necháme vziať? A naozaj iba dočasne?

Tak čo sa to deje? A naozaj ide „len“ o ten vírus?

Nie som si istý, priatelia. Tie médiá, v nich sťa pobláznení politici, ja neviem … neveriaci by mohol chytiť nepokojný spánok z tušenia, že za oponou reálnej hrozby pandémie
prebieha aj niečo oveľa väčšie. Že akoby nám rovno pred očami bežalo niečo, čo pre rúško na tvári nemáme vidieť…